Herec Vlasta Burian, ktorý zomrel 31. januára 1962, je právom označovaný za kráľa českých komikov. Bol však aj režisérom, scenáristom, úspešným divadelným podnikateľom a v neposlednom rade športovcom. Na jeho filmy chodili medzi svetovými vojnami aj za protektorátu milióny divákov a pravidelne vypredané bolo aj Burianovo divadlo v Prahe.
Sršal nápadmi a vtipom, bol majstrom improvizácie, ktorý neustále prekvapoval aj svojich kolegov na javisku, a ako skvelý imitátor dokázal napodobniť prakticky čokoľvek, vrátane hudobných nástrojov či cudzieho jazyka, z ktorého nemusel poznať ani slovo. Vyžíval sa v paródii a satire - zosmiešňoval všetko snobské a honosné a triafal sa napríklad aj do prebujnenej štátnej správy.
Syn libereckého krajčíra Burian (narodený 9. apríla 1891) sa už pred vojnou v pražských kabaretách stal miláčikom publika a od svojho debutu vo filme, ešte nemom, v roku 1923 hral v tridsiatke filmov - napríklad ako Hadimrška, Funebrák, Lelíček ve službách Sherlocka Holmese (Martina Friča), ako Anton Špelec, ktorému "nedajli medajľu" a tak si rozkáže "Liguééére!" a cisárpána označí za „vola“, ako Ducháček, který vše zařídí, či ako falošný Přednosta stanice.
Za jeho najlepší herecký koncert je označovaný film U pokladny stál režiséra Karla Lamača, v ktorom si ako Krištof Rozruch vzal na paškál aj lajdáctvo v poisťovni (kde "jeho dedka vyliečili úplne, pretože bol idealista") či nadutých doktorov z "lepšej spoločnosti", z ktorého sú aj dve slávne scény - Burian recitujúci baladu o delíriu tremens a Burian "rezajúci prst".
Vlasta Burian bol človek nesmierne činorodý
Okrem natáčania, aj štyroch filmov za rok, mal od roku 1925 svoje divadlo (dnes Divadlo Komédia), kde hral denne a cez víkendy aj päťkrát. Účinkoval tiež v rozhlase, písal poviedky, organizoval športové súťaže a aktívne športoval. Jazdil závodne na bicykli, hral tenis a hlavne futbal. "Pri hre skákal, kričal, gestikuloval, bola to predstava. Brankár bol však skvelý, ťažko sa mu dávali góly," spomínal legendárny František Plánička na Buriana, ktorý sa cez žižkovské kluby Saturn a Viktorku dostal až do prvoligového mužstva AC Sparta, kde pôsobil v rokoch 1914 až 1916.
Vďaka popularite, ale aj nesmiernej pracovitosti si Burian zarobil slušné imanie, ktorým sa rád chválil. Avšak preslávil sa tiež štedrosťou, napríklad sponzoroval športové kluby, ale aj obdarovával cudzích ľudí. "V Dejviciach blízko jeho vily bola tehelňa, kde pracovali veľmi chudobní ľudia. Burian ich pravidelne zásoboval peniazmi a potravinami," spomínal na svojho tenisového žiaka a zamestnávateľa tréner Josef Síba.
Buriana uväznili hneď prvý deň revolúcie
"Herci Divadla Vlasty Buriana netrpeli za to, že u neho za okupácie mali dobré bývanie..., ale Vlastu zobrali a uväznili hneď prvý deň revolúcie," spomenula Adina Mandlová na povojnový osud svojho kolegu, ktorý zamestnával nadbytočný počet hercov i technikov, aby ich zachránil pred nasadením v Nemecku. Sám tiež počas celej vojny neprijal ponuku na rolu v žiadnom nemeckom filme .
Z väzenia bol Burian neskôr prepustený a oslobodený, ale po mediálnom tlaku bol v roku 1947 odsúdený na tri mesiace väzenia a polmiliónovej pokute (v roku 1994 bol plne rehabilitovaný). Podľa rozsudku sa dopustil "správania urážajúceho cítenia českého a slovenského ľudu". Vyčítaný mu bol okrem iného rozhlasový skeč Hviezdy nad Baltimorom, v ktorom z donútenia parodoval ministra zahraničných vecí exilovej vlády Jana Masaryka. Podľa pamätníkov v ňom ale hral tak zle, že to bola skôr sabotáž a sám Masaryk to vraj bral s humorom. Z ďalších skečov sa už Burian dokázal vyhovoriť.
Zo živelného zabávača sa stal zlomený starček, jeho životná láska zomrela dva mesiace po ňom
V päťdesiatych rokoch hral Burian len v pár filmoch (napríklad Bol raz jeden kráľ) a z živelného zabávača sa stal zlomený starček. Namiesto veľkého divadla sa aj niekdajší komik svetového formátu musel uspokojiť len s podradnými estrádami a večierkami v závodných kluboch, ktoré sa mu stali osudnými. Na následky prechladnutia zo zapadnutej zájazdovej stanice 31. januára 1962 zomrel. V roku 2002 boli pozostatky kráľa komikov a jeho ženy Niny, ktorá zomrela dva mesiace po ňom, prevezené z Vinohradu na Vyšehrad.
Nina Červenková bola Burianovou životnou láskou (vzali sa v roku 1919) a najväčšou obdivovateľkou (chodila na každé jeho predstavenie). Deti nemali, jediným Burianovým potomkom sa v roku 1912 stala dcéra Emílie, ktorú porodila tanečnica Anna Pírková.
