Francúzsky herec Jean-Paul Belmondo dobyl svojim šarmom a úsmevom divadelné dosky, filmové plátno i srdcia mnohých žien. Jeho meno sa stalo synonymom pre krásavcov. Pred kamerou dokonale uplatnil svoju mužnosť, temperament a komediálny talent.
Belmondovu kariéru odštartoval v roku 1959 film francúzskej novej vlny Na konci s dychom, miláčikom niekoľkých generácií sa ale herec, ktorý zomrel vlani 6. septembra vo veku 88 rokov, stal najmä vďaka filmom, v ktorých spojil akciu s humorom.
Krásne škaredý Bébel...
"Krásne škaredý" Bébel, ako ho fanúšikovia prezývali, v roliach ochrancov zákona, gangstrov, elegantných zvodcov, podvodníčkov či dobrodruhov uplatňoval aj svoje preslávené kaskadérske kúsky. Ešte v šesťdesiatich piatich sa šplhal z idúceho auta po rebríku do helikoptéry. Natočil viac ako 90 snímok a vášeň pre film ho neopustila ani v 85 rokoch, keď vyhlásil v jednom rozhovore, že má stále chuť natáčať. Jeho poslednou snímkou bol v roku 2015 dokument približujúci jeho kariéru. Film Belmondo o Belmondovi natočil so synom Paulom.
Bol ako tajfún!
"Bol ako tajfún. Užila som si s ním toľko zábavy aj trhlých kúskov ako nikdy," spomínala prvá bondgirl Ursula Andressová na spolužitie s Belmondom, ktorého náručou, nielen filmovou, prešiel aj pekný zástup ďalších žien. Pritom počas jeho štúdií mnohí pochybovali, že by mohol hrať milovníkov. "Ako môže človek s takýmto ksichtom chcieť hrať divadlo," čudoval sa vraj jeden z profesorov, keď prijímal bývalého boxera s prerazeným nosom.
Lenže zmysel pre humor a nadhľad spolu s výnimočnými fyzickými zručnosťami a neuveriteľnou vôľou prekonať sa umožnili Belmondovi presvedčivo stvárniť ako drsných gangstrov (Borsalino) či neústupných ochrancov zákona (Policajt alebo nezbedník), tak elegantných zvodníkov (Veľký šéf) aj odvážnych dobrodruhov (Muž z Ria). K najobľúbenejším patrí aj jeho paródia sama seba v Mužovi z Acapulka.
Ikona európskej kinematografie
Ikonou európskej kinematografie sa Belmondo stal aj vďaka kaskadérskym kúskom, ktoré robil ešte dlho po päťdesiatke. Pred kamerou uskakoval pred rútiacimi sa autami, vrhal sa cez vagóny rozbehnutého vlaku či zlaňoval z vrtuľníka. Niekoľkokrát sa tiež vážnejšie zranil. Napríklad pri natáčaní komédie Zviera mu tiger natrhol ucho a pri filme Super finta dostal ranu hákom autožeriavu. Pri nakrúcaní Strachu nad mestom sa pošmykol na streche a život mu zachránil odkvap, za ktorý sa na poslednú chvíľu chytil.
Jean-Paul Belmondo sa narodil 9. apríla 1933 na predmestí Paríža v Neuilly-sur-Seine do rodiny maliarky a sochára s talianskymi predkami. V mladosti sa venoval športu, najmä boxu, s ktorým ale musel prestať kvôli chorobe. A tak sa vydal na dráhu hereckú. Už počas štúdií na parížskom konzervatóriu sa objavoval na javisku a stihol sa aj oženiť s tanečnicou Elodie Constantinovou (v roku 1965 sa rozviedli). Mali spolu tri deti - syna Paula a dcéry Florence a Patríciu (ktorá v roku 1994 zahynula pri požiari).
Jeho hviezda začala stúpať dva roky po debute
Belmondova hviezda začala stúpať už dva roky po jeho filmovom debute vďaka snímke Jeana-Luka Godarda Na konci s dychom (1959). A ešte krátko predtým podceňovaný herecký outsider šiel razom z role do role. Medzi prvými slávnymi bola dráma Vrchárka, kde si zahral po boku Sophie Lorenovej, či dobrodružná romanca Cartouche, v ktorej po jeho boku očarovala divákov Claudia Cardinalová. V roku 1965 sa vrátil aj k spolupráci s Godardom v Bláznivom Petríčkovi.
Extrémny záprah a najmenej jeden film ročne prevádzkoval Bébel až do polovice 80. rokov, kedy sa vážne zranil pri natáčaní krimikomédie Super finta. Potom zvoľnil, ale stále točil. Napríklad s Claudom Lelouchom melodrámu starnúceho muža Cesta rozmaznaného dieťaťa (1988), za ktorého dostal Césara, či verziu Bedárov (1995), ktorá sa odohráva počas druhej svetovej vojny. Tiež sa úspešne vrátil na divadelné javisko v hlavných úlohách majstrov Kean a Cyrano z Bergeracu. Kúpil si vlastnú scénu a vyše desať rokov prevádzkoval divadlo Variétés.
Pred kamerou aj po mozgovej mŕtvici
Pred kameru sa Belmondo vrátil aj po roku 2001, keď v auguste na Korzike utrpel mozgovú mŕtvicu, z ktorej sa zotavil a v decembri 2002 sa druhýkrát oženil. Jeho vyvolenou sa stala o 32 rokov mladšia dlhoročná priateľka Natty Tardivelová, ktorá mu v auguste 2003 porodila dcéru Stellu a s ktorou sa ale v roku 2008 rozviedol. Ten istý rok mal premiéru jeho posledný film Muž a jeho pes - o človeku, ktorý nestráca chuť bojovať až do samého konca.
"Patrím k ľuďom, ktorí robia filmy, aby tých druhých pobavili," tvrdil ležérny filmový milovník, ktorý v roku 2011 prevzal na festivale v Cannes čestnú Zlatú palmu za "oslnivý talent a úspešnú hereckú dráhu". Obrovské uznanie sa Belmondovi dostalo aj po smrti, na poslednom rozlúčení v parížskej Invalidovni nechýbal ani prezident Emmanuel Macron, osobnosti francúzskej kultúry aj bežní občania. Na poslednej ceste odprevadila herca skladba Chi Mai z filmu Profesionál, ktorú zložil Ennio Morricone.
