Prinášame rozhovor s českým fotografom, režisérom a producentom Adolfom Zikom, autorom mnohých ocenených dokumentov, medziiným o módnej návrhárke Blanke Matragi. Dokument bude mať premiéru v januári v Českej televízii, no Adolf Zika už chystá ďalšie projekty.
Ste fotograf, autor hraných aj dokumentárnych filmov. Ako vznikla myšlienka natočiť dokument o Blanke Matragi?
S Blankou sa poznám vyše dvadsať rokov, ale nakrútiť film s takou mnohovrstevnatou osobnosťou mi nenapadlo. Jednoducho som vedel, aké je to zložité s naozaj výnimočnými ľuďmi, pretože kľúče od raja pasujú aj do brány pekelnej. Asi pred piatimi rokmi ma však oslovil kamarát, producent Petr Keller, vedel, že sa poznáme, a tak sa mi tá myšlienka usadila v hlave.
A film vnikol tak jednoducho? Hneď na prvú dobrú?
Naopak. Schádzali sme sa a rokovali asi dva roky, ale nemohli sme nájsť cestu, ako to urobiť, aby Blanka bola spokojná a ja aby som sa nezbláznil. Ona je totiž extrémny workoholik a perfekcionista a myslím, že až na hranici istého profesného postihnutia. Ale to ju robí aj dokonalou v tom, čo robí. Po dvoch rokoch a niekoľkoročnom začiatku a konci filmu sme sa nakoniec dohodli a moja žena má na tom finálnom ÁNO najväčší podiel!
Blanka Matragi pred a po natáčaní - ako sa zmenil váš pohľad na jej osobu a dušu?
Môj pohľad sa nezmenil nijako, ale dozvedel som sa veci, ktoré mi konečne odpovedali na moje otázky. Veľa z jej správania sa som si nevedel vysvetliť. Vedel som, že je to dobrý človek a má veľké srdce, ale bola za nepriechodným múrom. A cez ten som sa najskôr musel dostať.
Muži a svet módy. To buď do seba zapadá alebo absolútne nezapadá. Vašou doménou je skôr svet žien bez šiat. Nebáli ste sa, že vás táto oblasť až tak nevtiahne?
Nebál, pretože to pre mňa nie je film o móde, je to film o jednom veľkom ľudskom príbehu.
Ako dlho trvalo natáčanie dokumentu, kde všade ste točili?
Natáčanie trvalo tri roky a okrem Prahy a Blankinho rodného mesta Světlá nad Sázavou sme natáčali hlavne v Libanone, Bejrúte, kde Blanka býva a tvorí.
Prekvapil vás Blízky východ, Bejrút? A ako je to tam vlastne s bezpečnostnou situáciou pri filmovaní?
Prekvapil, kladne aj záporne. Je to nádherné miesto, nádherní ľudia, ale tiež je to časovaná bomba. Myslím politicky. Ťažko sa celá tamojšia situácia chápe našimi očami a s našou náturou. Je neuveriteľné, že tam Blanka mohla vybudovať niečo také, ako vybudovala!
Príbeh lásky Blanky a jej manžela je neuveriteľný na pozadí socializmu a úplne jednoduchého stretnutia v Prahe. Vy ste mali možnosť nahliadnuť do jeho podstaty. V čom je jeho sila a naopak, má táto láska nejaké slabiny?
Makramova sila je jasná, je trpezlivý, sústredený, systematický a racionálny, vlastne opak Blanky, preto sa dopĺňajú. A slabiny tejto lásky sú jasné, sú spolu 24 hodín denne, 40 rokov, niekedy je to jednoducho zložité pre oboch. Jeden bez druhého nie sú. Oni dvaja tvoria silu značky Blanka Matragi. Ale vlastne to nie je slabina, to je neuveriteľné, že tá láska stále trvá, aj keď má napríklad inú podobu.
Myslíte si, že keby zostala v Čechách, dosiahla by rovnaký úspech? Nebolo by to reálne?
Ona to dobre vedela a stavila všetko na jednu kartu! To ma fascinuje, spálila všetky mosty, cesta späť nebola, bola strašne odvážna! Tu nebol pre ňu trh a pre jej sny miesto.
O Blanke Matragi sa vie, že je veľmi náročná na seba aj na kolegov a že je občas veľmi svojská. Potvrdilo sa to aj pri natáčaní?
Absolútne. Mali sme jeden zásadný moment, keď sme si museli hovoriť veľmi úprimne a bez okolkov, čo kto vlastne chceme a prečo to robíme. Vtedy som aj zvýšil hlas a bol dosť tvrdý. Bolo mi jej aj trochu ľúto po tej výmene názorov, mala nárok všetko zastaviť a ukončiť, ale ja som to musel urobiť. Blanka je však múdra a vnímavá a má srdce na svojom mieste, len je k nemu dlhá cesta. Takže naopak, od toho dňa začalo všetko fungovať a my sme začali vzťah skôr staršej sestry a mladšieho brata než spolupracovníkov. Tak to trvá dodnes.
Čo bolo z vášho pohľadu najťažšie?
Práve toto. Vydiskutovať si veci, pohľady, postoje a názory na vec bez okolkov. A to sa tiež stalo. Vyčistiť vzduch. Inak sa pracovať nedá. Blanka mi všetko vrátila v láskyplnom prístupe a ja jej za to ďakujem a som vďačný.
Koľko šiat za svoj život Blanka Matragi vytvorila? Odznie toto číslo aj v dokumente 13. januára v Českej televízii?
Nie je reálne spočítať to, ide o mnohé stovky, minimálne. Úprimne, keď som to množstvo v dielňach videl na nákresoch, fotkách, strihoch, úplne mi z toho bolo blbo. Takúto prácu by chcel robiť len niekto, kto je ňou fascinovaný.
O Blanke vie každý, že je návrhárka geniálnych šiat. Dokument však odhaľuje aj jej sklársku umeleckú zručnosť. Nie je škoda, že sa nevenovala viac tejto oblasti umenia?
Sklárka a žena, to je rarita... Možno. Je to naozaj komplexný umelec. Sklárka, dizajnérka, akademická maliarka, šperkárka atď. Jej rozsah a záber je neuveriteľný.
Tabu témou Blanky Matragi sú deti... Nikdy ich nemala. Myslíte si, že ju to poznamenalo?
Neviem, či poznamenalo, ale viem, že ju trápi, že nemá svojho nasledovníka. To je Pandorina skrinka tohto príbehu. Strašne rada by niekomu celý svoj odkaz odovzdala tak, aby v ňom ten niekto mohol pokračovať a odovzdať ho ďalším generáciám.
Trpezlivosť. Vlastnosť, nad ktorou sa asi každý zamyslí, keď vidí stovky hodín mravčej práce pri maľovaní alebo vyšívaní nádherných rób. Trpezlivosť v tejto extrémnej podobe je nevídaná...
Je to základný stavebný kameň celej jej tvorby, hneď po talente a nevyhnutnej kreativite.
Museli ste byť pri natáčaní tiež extrémne trpezlivý?
Ja veľmi trpezlivý nie som, ale na tomto filme som sa strašne vycvičil a zdokonalil. Opäť musím povedať, že aj vďaka mojej žene.
Asi celkom traumatizujúci je pre každého autora dokumentu strih do požadovaného časového formátu. Čo nám prezradíte z toho, čo sa do dokumentu nedostalo?
Myslím, že v dokumente je zo všetkého trochu, ale pravda je, že tam mohlo byť viac skla. Stopáž však bola od začiatku daná a film musí mať istý pokoj, nemôžeme z toho urobiť videoklip alebo reklamu.
Blanka Matragi bola v minulosti aj modelkou, predvádzala vlastné šaty. Videli ste aj jej umelecké fotky? Ako ich hodnotíte?
Áno, iste, aj v dokumente sa objavia. Zvláštne je, že ona často hovorí o tom, že bola škaredé káčatko, ale v určitej časti jej života sa z nej stala veľmi krásna žena a zároveň modelka sama sebe.
Po filmoch zameraných na mužov o mužoch – Jan Saudek, Kristian Menza, Lukáš Krpálek, Robert Vano – ste svoju pozornosť obrátili na ženy. Po Alžbete Jungrovej je to Blanka a do tretice bude nasledovať kto a prečo?
Práve vzniká dokument o bývalej skokanke do vody Andrei Absolonovej, ktorej život sa dosť zamotal. Práve o nej v kinách beží divácky úspešný film. Bohužiaľ, o jeho legitímnosti k nej samotnej mám silné pochybnosti. Prekáža mi požičať si niečí život a natočiť na jeho základe vlastne fikciu. Film mohol vzniknúť, ale bez Andreinho mena, potom by to možno bolo fér. Ale tá postava, ktorá je vo filme stvárnená, nie je Andrea a jej vnútorný aj vonkajší príbeh. Je to smutné, využiť tragédiu zbabraného života, pridať trochu korenistých explicitných a hlúpych záberov a ťažiť z prirodzenej ľudskej dychtivosti po senzácii na obchodné účely. Nerozumiem tomu.
Keď si sám seba predstavíte predtým, než ste natočili prvý dokument a teraz: V čom sa Adolf Zika zmenil?
Je oveľa skúsenejší. Na druhej strane pri prvom filme o Janovi Saudkovi bola tá moja istá neskúsenosť na dobro veci. Veľa vecí som urobil inovatívne. To si dnes človek už veľmi netrúfne, keď odboru rozumie. Ale zase po desiatich filmoch môžem povedať, že trochu viem, čo robím a stále sa vyvíjam. Už som viac v pokoji a užívam si to.
Myslíte si, že dokumenty, sledujúc aj aktuálne mega úspechy dokumentov na streamovacích portáloch, zažívajú akúsi obrodu?
Určite áno, ale to sa deje už pár rokov. Ja si však myslím, že skutočné dokumenty sa už nenatáčajú. Autor by si neudržal divákovu pozornosť, ktorá je zvyknutá na rýchly sled udalostí, vývoj príbehu a na dynamický strih. Špáta (Jan Špáta 1932 - 2006, český kameraman, režisér a vysokoškolský pedagóg, pozn. red.) by dnes asi mladých neoslovil, čo je obrovská škoda. Ale možno sa to vráti…
Aký veľký je váš tím spolupracovníkov v rámci dokumentárnych filmov? A sú to vždy noví ľudia, alebo je to stabilné zloženie?
Som tradicionalista. Ak sa niekto osvedčí, zostanem s ním čo najdlhšie, ak je to možné. Preto mám dnes už veľmi úzky tím. Jediného kameramana, strihača, zvukára a výkonného producenta v podobe mojej ženy. Len veľmi zriedka urobím zmenu a ak, tak len z kapacitných dôvodov.
Darí sa vám vždy ísť v dokumente po hlavnej myšlienke, ktorú ste plánovali, alebo práve očakávate, že ju váš dokument prinesie?
To je skvelá otázka, na ktorú sa vlastne nedá jednoznačne odpovedať. Jasné je, že na začiatku musí byť koncept, myšlienka. Potom sa začne vývoj, a ten všeličo zmení. Je skvelé držať sa pôvodne zamýšľanej linky, dať sa viesť a pozerať sa pozorne okolo. Pretože potom prídu aj nové veci, ktoré ste na začiatku nemohli vedieť. Stáva sa to vždy a je to nádherné dobrodružstvo. V dobrom aj v tom horšom, ale je to vždy o dobrodružstve a často o prekvapení.
Máte tzv. dokumentárny sen, o ktorom človeku by ste chceli natočiť dokument?
O mojej žene, ale ona to nikdy nedovolí. Chce zostať v pozadí a pozorovať a ovplyvňovať veci zozadu. Ale je to neuveriteľná bytosť a nemusí byť slávna. Takú inú som ešte nestretol, a tým teraz nemyslím fyzickú a osobnú stránku, ako manželky. Ale jej výnimočnosť je v tom, čo robí, ako to robí a čo dokáže.
Váš život je taký hektický a bohatý na udalosti, zmeny, zážitky, že by to chcelo samostatnú knihu alebo dokument. Už vás niekto oslovil?
Bol som oslovený, ale myslím, že som na to ešte profesionálne mladý, a hlavne si to zatiaľ vôbec neviem predstaviť. Som trochu sociopat, viem sa profesne predať, hádam aj pochváliť svoju prácu či skritizovať ju, ale vôbec si neviem predstaviť, že by som išiel s kožou na trh. Nie som celebrita, som fotograf a filmár, rozprávam príbehy.
Adolf Zika (* 21. júla 1972 Prachatice) je český fotograf, režisér, producent a bývalý judista. Je držiteľom množstva ocenení za portréty významných ľudí.
